Mám za sebou 2, slovom dva, pôrody, preto som nepochybne už dostatočne znalá pomerov, aby som sa k tejto intímno-neintímnej časti ženského života vyjadrila. Veď ako správna mama blogerka by som mala mať aspoň jeden článok o pôrode (podotýkam, že budú minimálne dva, ak nie rovno trilógia. Možno dám aj štyri, ako som to videla u NIESOMBLOGERKA, ale neviem koľko materiálu z hlavy ešte vylovím). Lebo žiadna žena nedokáže tak vystrašiť ženu, ako dokáže len matka vystrašiť ženu. Slovo vystrašiť si pokojne zameňte za inšpirovať, ale tým sa nasledujúce riadky nijako nezmenia. Ja len, aby ste sa zbytočne nebáli dopredu, lebo sa zrejme miestami aj tak poriadne zľaknete. Slabé povahy radšej nech čítajú v sprievode ďalšej osoby.

Organizačné súvislosti

Najprv by som chcela ozrejmiť nejaké všeobecné skutočnosti. Svojim deťom som síce dopriala iba toho istého otca, ale každému som dožičila aspoň inú pôrodnicu. Ani jedna alternatíva nebola súkromná, obe boli v Bratislave a obe boli pre mňa zaujímavou skúsenosťou. Ak si myslíte, že som nevstúpila dvakrát do tej istej „rieky“ pre zlé spomienky, nie ste ďaleko od pravdy. Jedna skúsenosť pochádza z Kramárov, ďalšia z Antolskej, ale nebudem písať, konkrétne, v ktorej ako. Na konci môžete aspoň hádať.  Prípadne ma pre bližšie info o pôrodniciach, môžete kontaktovať. Obe deti som porodila vaginálne. Napísala by som prirodzene, ale keďže som sa nehanbila využiť služby epidurálky v oboch prípadoch (v druhom dokonca zadarmo), môžu niektoré namietať, že sa o prirodzenom pôrode tým pádom ani hovoriť nedá. Nuž tak nebudem… Kým Karola som týždeň prenášala, Táňa sa narodila na deň presne na vypočítaný termín. Pri prvom som si zazmluvnila lekárku, pri druhom som šla „iba tak“. Rodila som klasicky, ako sa v pôrodniciach rodí a dokument Medzi nami som zatiaľ nevidela. Niežeby som si ho nechcela pozrieť (možno uvidím aj nejaké známe tváre, žmurk), len som si k nemu doteraz nenašla cestu.

Bez plánu, s očakávaniami, s obavami

Do tehotenstva som šla s jasnou predstavou, že dieťa privediem na svet v pôrodnici. Viem, že dnes je trendy vracať sa k starým dobrým zvyklostiam, ako bol napríklad pôrod doma, ale povedzme si, aká bola kedysi všeobecná zdravotná starostlivosť, životná úroveň a priemerná dĺžka a kvalita života. Pôrod je prirodzený, ale podľa mňa je veľa vecí v živote prirodzených a aj tak sme od nich upustili. Napríklad od kakania na verejnosti, či od chlpatých pazúch (aj keď, teraz ženy frčia na ochlpení, akoby mali v tých malých zakrútených šnúrkach skrytú silu. Poviem vám, moja sa v nich rozhodne neskrýva a neprosím si ich. Nie preto, že to odo mňa vyžaduje spoločnosť, ale pretože to je odp… povedzme nepekné.). A okrem iného, keď si prečítam na internete XY článkov o priebehu pôrodu, ešte nebudem lekár, ktorý vie zareagovať promptne a riešiť krízovú situáciu. Teraz som nemyslela duly či pôrodné asistentky, ale iba matky všeobecné. Navyše doma človek nemá potrebné vybavenie na prípady „keby náhodou“ (a hlavne, prečo by som si mala doma robiť „bordel“, za ktorý by sa určite nehanbil ani Dracula. Chcela som najprv napísať Báthoryčka, ale ktovie ako to s ňou bolo). Napríklad pri prvom pôrode sa na monitore ukázalo, že sa syn dusí a treba mu pomôcť na svet. Hej, sestrička mi tlačila pri kontrakciách brucho. Predtým som sa ale opýtala, či tým bábätku neublížia. Lekárka povedala, že mu práveže pomôžeme. Verila som jej, nie ja som chodila sto rokov na vysokú, ona áno. A ak by teraz niektorá namietala, že som ho vlastne ani neporodila, lebo som mala takúto intenzívnu asistenciu (nehovoriac o epidurálke), tak by som tu rada spomenula mužov pohľad na vec. Keď sme sa bavili o jeho účasti pri pôrode, priznal, že pri mojom tlačení zadržiaval dych zarovno so mnou (bez tlačenia pochopiteľne) a skonštatoval, že sa mu už točila hlava od nedostatku kyslíka. Takže som sa aktívne pričinila o porodenie svojho prvorodeného. A čo som tým chcela povedať? Jaj, že prečo nemocnica? No lebo, keď sme ho s tou sestričkou, ktorá ani neviem, ako vyzerala, lebo som počas prvého pôrodu mala väčšinu času zavreté oči, vytlačili, bol sivastý a mal pupočnú šnúru omotanú okolo krku. Takže som vďačná, že som bola v pôrodnici a nie doma. Ale mám aj výhrady.

Prvý pôrod bol celkovo horší ako druhý (toto je moja skúsenosť, niekto má zlé všetky, pre inú sú to ozaj tie najlepšie chvíle v živote, tak hneď neodpadávajte). Nevedela som čo čakať, netušila som, čo alebo kto je Hamilton. Čo bolo vtedy v konečnom dôsledku jedno, lebo lekárka danú akciu nijako nepomenovávala, takže až z rôznych fór som zistila, že sa ma majú opýtať, či si také prosím. Ale napríklad sa ma lekárka opýtala, či ideme rodiť. „A ja to mám odkiaľ vedieť?? Vy sa mi pozeráte tam dole a vy vidíte, čo to pre nás znamená.“ Dobre, to som nepovedala, ale z môjho výrazu tváre to bolo evidentné. Dostala som ešte kontrolnú otázku, či mám PEDU a keď som prikývla, povedala, že to teda dáme. A dala mi čípok. A potom prišli kontrakcie. Potom klystír (k tomu sa ešte zrejme dostaneme, muhaha), potom manžel, potom Hamilton, potom Karol. V skratke.

Ďalšia vec, ktorú mi ani pri jednej skúsenosti nepovedali, bol nástrih. Asi keby som tam napochodovala s pôrodným plánom, bola by som informovanejšia, ale ja som veru nemala žiadny plán. Respektíve, môj plán by mal jeden bod: Porodiť zdravé dieťa. A myslím, že v tom by sa zhodoval aj s plánom zdravotníckeho personálu. Mám síce žurnalistiku a vedela by som kvetnato opísať svoje všelijaké iné plány, ale neviem či zrovna tie pôrodné. S ním by si ma ale možno viac všímali. A povedali by mi napríklad o tom strihaní, ktoré som ani necítila. A vďaka ktorému bolo ostatné poškodenie v inkriminovanej oblasti o čosi menšie. Nie ako jedna spolurodička, ktorá plán mala a v ňom znel rozkaz jasne: Nestrihať! Ju dieťa dalo tak do parády, že sa na výsledok chodili pozerať aj ostatní lekári. Ten vzor, čo jej tam museli vyšiť si nechcem ani predstavovať, Kundy crew by boli asi šuvix oproti tomu. Ale na izbe mi o tom rozprávala s hrdosťou, akoby práve vyhrala Majstrovstvá sveta v prirodzenom pôrode, lebo ani PEDU nemala. Hneď som sa cítila menejcenná. Ale zas niečo mi našepkáva, že moja umelo vytvorená rana sa hojila lepšie ako jej prirodzená…

Dnes po dvoch deťoch som so sebou maximálne spokojná. Hoci pri prvom som bola zaskočené kura, pri druhom, som už vedela, čo čakať, tak som bola aj zhovorčivejšia, viac som sa dozvedela a v konečnom dôsledku môžem povedať, že som si to aj viac užila (neviem, či slovo „užiť“ je presný výraz, ale pre potreby článku je v poriadku). Dokonca som si kukla aj placentu, nabudúce si ju možno aj nechám odložiť… Maximálne spokojná som ale nebola so zdravotníckym personálom, respektíve s ich prístupom. Prečo? Dozviete sa v pokračovaní. Alebo ako vravia v telke: To be continued.